dew6

Je dávno po polnoci a ja si vychutnávam horúcu sprchu. Mám rada, keď je jej teplota tak vysoká, až ma takmer nepríjemne páli na pokožke. Dnes som nechala zhasnuté svetlo a dala som možnosť v tme vyniknúť len dve sviečky, ktoré mi navodili uvoľňujúcu atmosféru. Po sprche zvyčajne príde ten chvíľkový pocit očistenia od všetkých svinstiev, ktoré som kedy zmýšľala, vyslovila či urobila. Rodine, priateľom, kamarátom i neznámym, ktorí sa hoci len pýtali na cestu.

Občas aj človek zhodnotí svoje správanie a činy ako nevhodné, pozastaví sa nad sebou samým a povie si, že sa nabudúce bude krotiť, no dá sa to vôbec? Keď všade na ulici stretávate samých debilov? Ľudí, ktorí nepustia invalida sadnúť v preplnenom autobuse, ktorí vám len-len že neopľujú topánku, keď kráčate okolo, ktorých mám strach nazvať zverou, aby som neurazila zvieraciu ríšu.

Vychádzajúc zo sprchy som sa na chvíľu zadívala. „Nie tak zlé,“ vravím si. „No spamätaj sa, dievča! Už dlho takto vyzerať nebudeš!“ Mala by som si asi užívať život kým som mladá. No ja mám však stále naivný pocit, že Trkvas za to stojí. Aby som na dospelosť tohto jedinca počkala vari aj ďalších sedem rokov. Teda, nie že by mu ešte chĺpky na hrudi nerašili, už ich tam má hojne. Skôr ide o myslenie a trávenie času. Roky ubiehajú a ja mám z neho stále pocit, že nevie. Nevie, čo chce, kam ide, s kým tak chce ísť a vôbec, či sa niekam ďalej zo svojho momentálneho statusu chystá. Ťahá mu na tridsiatku a stále žije s rodičmi, má neporiadok vždy, keď tam prídem, najradšej sa stravuje štýlom pizza/čína, nevarí i keď to párkrát skúsil a bolo to veľmi chutné. Jednoducho sa nehýbe nikam vpred. Ja sa však chcem hýbať a bojím sa, že sa pri ňom stanem niečím podobným. Človekom bez životnej energie, bez cieľov, bez predstavy o budúcnosti.

Doparoma! To fakt každý chlap potrebuje pri sebe dominu??? Skutočne muži potrebujú sekeru, aby ich celý život do niečoho tlačila a všetko riešila za nich??? Pretože tak mi to pripadá. Toľko som už čakala a verila, že nadpriemerne inteligentný muž (akým Trkvas bezpochyby je) dokáže časom na veci prísť sám. Stačilo by sa trocha zamyslieť nad tým, koľko času trávi so ženou, koľko v posilke a koľko pri počítači. Nad tým, koľko má rokov a ako to u neho vyzerá. Ako môže mať niekto poriadok v živote, keď ho nedokáže mať ani hodinu na ploche šesť krát štyri metre? Nad tým, či vôbec chce, resp. dokáže s niekým niekedy žiť. Nad tým, že nikto nedokáže čakať večne a každého to raz prestane baviť. Prípadne nastane stav, keď je človeku už úplne jedno, ako dlho očakávaná záležitosť dopadne.

Väčšina ľudí by to nazvala ľahostajnosťou, no ja tomu nepoviem inak, ako strata nádeje v lepšiu skutočnosť. Zvyčajne je to spôsobené dlhodobou silnou naivitou a dôverou v lepšiu budúcnosť. Ľudia ako takí majú tendenciu si myslieť, že čím na niečo dlhšie čakáš, tým viac si to zaslúžiš a je teda celkom isté, že to aj dostaneš.

Mnohí z nás si často neuvedomujú, ako málo stačí, aby sa všetko obrátilo naruby. Jedno zlé rozhodnutie, jeden zlý ťah na šachovnici života a je koniec. Tí, ktorí o tom vedia najviac nám o tom už nikdy nepovedia. A my im práve v tomto období pôjdeme hromadne, ako na povel, kúpiť kvety a zapáliť sviečku na znak spomienky. Niektorí sa pomodlia a iní sa budeme tváriť, že sa modlíme, aby sme nepobúrili rodinu. Budeme tam zase, ako každý rok stáť ako prikovaní a čakať na radu, pomoc, znamenie, odpustenie, na hocičo. No zas nám tam bude robiť spoločnosť len mihotavé svetlo kahancov a niekoľkominútové šušťanie igelitových obalov na sviečky, ktoré zoslabnutá, uplakaná starenka priniesla na ešte čerstvý hrob svojmu manželovi. Vtedy sa človek zamyslí nad tým, ako to bude o pár desiatok rokov s ním. Či tu ešte budeme, ako budeme vyzerať, či budeme sami, alebo nás bude sprevádzať partner a nejakí malí neposední haranti.

Menil sa čas a tak môj už aj tak dosť chabý spánkový režim dostal, čo si zaslúžil. Opäť môžem celú noc blúdiť po dome a hľadať pokoj. Stačil by mi nejaký impulz, no nič.

Tak budem radšej premýšľať nad spolubývajúcou Tokajkou, ktorá sa časom nanominovala za moju vynikajúcu priateľku. Vyhrala to hlavne svojou neskrotnou úprimnosťou a odhodlaním niečo zažiť. Dnes cestovala znova do Talianska ako je už u nej zvykom dvakrát do roka. Len tak na brigádu na pár týždňov – veď nechodí do školy, že? To len my usmrkanci ako-tak skúšame byť občas na prezenčke.

V myšlienkach pár momentov uviaznem aj pri Naturalistovi – nové pomenovanie pre tohto muža, odkedy chcel pod výrazným nezanedbateľným vplyvom alkoholu, aby som mu pomoc so školou oplatila v naturáliách. Inak je to relatívne mĺkvy, vzorný a poctivý človek, ktorého si veľmi vážim nielen pre jeho nadpriemernú inteligenciu, no i pre jeho osobnosť ako takú. Vieme sa tiež spolu hrozne nasmiať na iných i na sebe samých a tie okamihy mám skutočne veľmi rada.

Hlavou mi preblesne aj Šípková, ktorú moja prítomnosť často uráža už len z princípu, že vidím ako je pribrzdená a malicherná. V podstate som jej to nikdy nepovedala, no popri každodenných narážkach som ani nemusela. Asi som niekedy na ľudí skutočne príliš tvrdá a nepríjemná, no aj na seba. Viem, že ma to neospravedlňuje, ale keď budem na svojich blízkych troška zlá, aspoň sa im kopanec od života nebude zdať taký bolestivý.

Skúsim si asi ľahnúť, zavrieť oči a snáď to po pár hodinách príde. Veď ráno treba vstať do práce, tak nech sa ma tam zase nezľaknú, ako naposledy po prežúrovanej noci.